 |
 |
 |
 |
 |
 |
|
|
|
|
|
|
ČASŤ TRETIA:
AKO REDAKCIA V MŔTVOM RAMENE STROSKOTALA, MIERNE SA PRIOTRÁVILA, PACIENTOV NA PALUBU VZALA A SMEROM K DRACULOVMU HRADU SA VYDALA.
Podľa všetkého nás maďarská riečna polícia nechala radšej napokoji, a tak sme v pokoji prefrčali cez hranice. Našu radosť pokazili iba Tomove blúznivé výkriky z podpalubia. Stále dokola hulákal niečo o lochneskej príšere, ktorá nás vraj všetkých do jedného požerie. Darmo sme mu vysvetľovali, že Lochneské jazero je vziadalené dobrých dve tisíc kilometrov na západ. Halucinácie mala na svedomí stále pretrvávajúca morsko-riečna choroba, ktorej sa nedokázal zbaviť. Jeho lamentovanie nám však po hodine začalo liezť nesmierne na nervy, preto sme zabuchli dvere na podpalubí a Toma prenechali tme. Nadávky postupne utíchli medzi šumom vĺn, takže všetci si išli schrupnúť. Ja som zostal pri kormidle. Veď niekto musel, nie?
Nedeľa, 21. januára
Ako sa zdalo, zrejme som zaspal pri kormidle. Neviem, ako ináč by sa naša loď dostala do toho plytkého dunajského ramena. Všetci mi za to nadávali, vrátanie Toma, ktorý pri zavadení lodného kýlu o dno vypadol zo siete a spadol do Kašovho prázdneho suda od piva. Nevedel sa z neho dve hodiny dostať a teraz tvrdí, že vďaka mne začal trpieť klaustrofóbiou. Keď sa členovia posádky ako-tak ukľudnili, začali sme premýšľať, ako dostaneme loď naspäť do hlavného toku. Do večera nikoho nič nenapadlo, preto Mirsoft rozložil na brehu oheň. Mmm, ktorý pri poslednom love nadobro dolámal udicu, sa teraz pokúšal loviť ryby rukami. Očividne mu to nešlo, čo stopercentne spôsoboval fakt, že v tomto mŕtvom ramene ryby určite nežijú už dobrých päťdesiat rokov. Snažil som sa mu to vysvetliť, ale on aj naďalej tvrdohlavo lozil bahnom a hľadal stopy po rybách, zatiaľ čo nás s chuťou žrali komáre.
O jedenástej večer sa zrazu z krovia ozval akýsi šramot, ktorý Kašo považoval za beh diviaka. Podaktorým z nás bolo síce hneď čudné, odkedy si diviaci svietia na cestu lesom baterkou, ale nechali sme to tak. Iba Banshee zareagoval až príliš neočakávane. S ohlušujúcim bojovým výkrikom lovca vyrazil s brokovnicou v ruke do krovia a to bol zároveň posledný okamih, kedy sme ho videli, ako sa ukázalo neskôr. Zo šuchotajúceho diviaka s baterkou sa nakoniec vykľul domorodý obyvateľ bývalej Juhoslávie, ktorý uzrel v lese svetlo ohňa, a tak prišiel na výzvedy. Až vtedy si náš náhradný navigátor Joda uvedomil, že Sea Raven stroskotal práve v juhoslovanskom kraji. Domorodec, nám podaroval chlieb a pobral sa kade ľahšie. S dobodanými tvárami od komárov sme zrejme vyzerali dosť hrozivo. Kto by si pomyslel, že v januári budú komáre na juhu také agresívne.
Pondelok, 22. januára
Banshee stále nikde. Mirsoft chcel vytvoriť pátrací tím, ale hneď ako zistil, že dvadsať metrov od nás sú naokolo samé močiare, veľmi rýchlo celú akciu odvolal. Držali sme za Bansheeho minutu ticha, ktoré rušili len zvuky hladu vychádzajúce z našich žalúdkov. V noci totiž Mmm potiahol chlieb od domorodca a použil ho na lákanie neexistujúcich rýb. Práve preto všade naokolo na hladine plávali rozmočené kusy vzácneho jedla. Zdalo sa, že tak ako pred časom, aj teraz budeme hladovať. Od začiatku výpravy každý z nás určite schudol aspoň o päť kíl.
O druhej poobede sa zrazu na palube ukázal Tom. Pravdepodobne ho konečne prešla riečno-morská choroba. Plný elánu a dobrej nálady zostúpil k nám na breh. Keď však zbadal naše utrápené a dokaličené xichty, hneď mu zmizol úsmev z tváre. Jeho nálada prešla do druhej fázy, to zanemanalo, že dostal mierny záchvat zúrivosti. Kopal do lode a nadával na všetkých a všetko. Po pätnástich minútach konečne pochopil, že mu je to houby platné, preto od vysilenia klesol k ohňu a pridal sa k nám, zachmúreným.
Odbila presne šiesta hodina, keď Orzyn vo vysielačke začul Thekkin hlas. Oznámila mu, že práve ju tí dobrí ujovia v bielych plášťoch prepustili z psychiatrie v Maďarsku. Spolu s ňou údajne pustili aj ďalších štyroch pacientov, ktorí veľmi túžia pridať sa k našej výprave. Orzyn jej udal polohu Sea Ravena a skončil vysielanie. Až potom si uvedomil, že vlastne ani nevedel, podľa čoho polohu udával, ale Thekkin signál už nemohol zachytiť.
Z tejto správy sme mali ohrmonú radosť, len myšlienka na ďalších päť hladných krkov nás veľmi netešila. Mmm sa medzitým rekvalifikoval z rybýra na hľadača húb. O štvrť na sedem odišiel napriek našim varovaniam do lesa. Uvidíme či trafí naspäť alebo nespadne do močiara.
Vrátil sa o pol deviatej s plnou náručou húb. Jones hneď spozornel, keď medzi Mmmovým objavom zbadal nejaké podozrivo zelené exempláre, ale Mmm tvrdil, že to bude zrejme mach. Huby sme nakrájali a položili na provizórny pekáč, kde sa pekne usmažili. Vôňa zahnala naše obavy z nejedlých druhov a o pol hodiny už po hubách nebolo ani pamiatky. O ďalšiu pol hodinu začal Mirsoft behať okolo ohňa so skleným výrazom v očiach. Orzyn na mňa začal z ničoho nič vrieskať, že vraj keby včera nezačal píliť to drevo, ja by som teraz skákal po korunách stromov. Očividne sa z húb priotrávili. Zrejme dostali pod zub práve nejedlé druhy. Mirosft stále behal okolo ohňa, dokonca vyšľapal aj menší chodník, Orzyn vrieskal niečo o jarných dňoch letno-zimného večera. Joda utekal do lode pre lekárničku, v ktorej však našiel všetko iné, len nie lieky. Napokon sme prijali Tomov návrh a Mirsoft s Orzynom skončili vo vode, ktorá im, ako sa zdalo, skutočne pomohla. O dvanástej už boli z otravy relatívne vonku. Zaspali sme niekedy nad ránom.
Utorok, 23. januára
Thekk s ostatnými pacientami nakoniec predsa len prišla! Postupne nám prezradili svoje mená: Zollino, Abela, Emzet a Bravo. Väčšina z nich vôbec nepôsobila dojmom pacientov prepustených z psychiatie, len Zollino sa správal akosi čudne. Veru, ktovie či v jeho prípade nespravili doktori chybu. Prvé slová, ktoré nám povedal, sa totiž týkali nejakého Med-o-medu, lovenia rýb, vešania ľudí do prúdového motora a puzzlov. Hádam nebude nebezpečný.
Nakoľko sme dostali takúto posilu, skrsla v našich hlavách spásonosná myšlienka. Čo tak skúsiť potlačiť loď z plytčiny vlastnými silami? Pokus sa na štvrýkrát podaril, preto o deviatej ráno Sea Raven radostne vyštartoval von z ramena a zamieril dole Dunajom. Po niekoľkých hodiných plavby nás Kašo prekvapil svojím nálezom. V lese totiž našiel rásť divý chmeľ, ktorý okamžite zabavil a odvliekol na palubu. Zasadil si ho do suda a polial smradľavou vodou z Dunaja. Nakoľko voda obsahuje množstvo chemikálii, zrejme chmeľ po jej pôsobení nejakým spôsobom zmutoval, čiže rastie doslova pred očami do gigantických rozmerov. Z toho dôvodu máme konečne o palivo do nášho pivného motora postarané. Kaša sme vymenovali do funkcie Chmelníka, z čoho mal veľkú radosť.
Najviac nás trápi, že vďaka niekoľkodňovému zdržaniu nemôžeme dobehnúť loď Riki Objaviteľ. Okrem toho Tom už zase leží dole v podpalubí a huláka svoje riečno-morsko chorobné výlevy.
Streda, 24. januára
Zollino hneď z rána prikročil k Mirsoftovi a a pomaly, zdôrazňujúco každé slovo mu povedal, aby si dával, pozor, pretože on vraj vie, ako správne popraviť kapitána. Nik z nás nechápal, o čom hovorí, len kapitán lode sa načas preventívne ztiahol do zadnej časti lode, kým Zollino s dlátom v ruke zostal vpredu.
Popoludní sa stala strašná vec. Diera, ktorú pred jedenástimi dňami Jones zalepil sekundovým lepidlom zničoho nič znova rupla. Voda začala prúdom vtekať dnu. Emzet rýchlo schmatol kus dosky a klince a pribil ju cez otvor. Voda už vtekala len malým pramienkom, takže zatiaľ máme po probléme. Na mieste nehody neskôr našiel Orzyn ležať dláto, ktoré sa podozrivo podobalo na to Zollinove. Potajomky sme zvolali krátku poradu, kde väčšina z nás vyslovila obavy, že Zollino je buď skutočný pacient alebo sabotér. Ani jedna možnosť nás netešila.
Štvrtok, 25. januára
Konečne sme prekročili hranice bývalej Juhoslávie a momentálne sa plavíme po Rumunsko-Bulharskom pomedzí. Po raňajkách v podobe varených žubrienok nás míňala loď idúca oproti, ktorej posádka nám oznámila, že videla loď Riki Objaviteľ, ako sa plaví veďlajšiou riekou tečúcou z Transylvánskej vrchoviny. Nechápali sme, čo tým chcú docieliť. Zrejme sa chcú ísť pozrieť na zrúcaninu Draculovho hradu. Ale čo ak je za tým niečo väčšie? Thekk predostrela svoj návrh, ktorý veru znel zaujímavo. Vraj by sme sa mali vydať za nimi. Jediný, kto namietal, bol Zollino a Tom. Zollino použil argument, pri ktorom tvrdil, že ak ho kvôli nám zožerú vlci, splní predsavzatie dané kapitánovi. Mirsoft preglgol, ale nič nepovedal. Tomove protesty utíchli hneď potom, ako po jeho žiadosti o vyloženie na breh zistil, že mu s radosťou vyhovieme a necháme ho napospas osudu.
Odvtedy je ticho a len sa tíško húpe v sieti dolu v podpalubí.
Piatok, 26. januára
Dorazili sme k ústiu rieky tečúcej z hôr. Po krátkom zaváhaní Mirsoft pridal plyn, odbočil z Dunaja a zamieril proti prúdu novej rieky. Mmm s radosťou hľadel cez zábradlie do vody, kde konečne spozoroval živé ryby. Okamžite začal s výrobou udice, čiže o jedlo budeme mať snáď znova postarané. Samozrejme, pokiaľ sa v horách my sami nestaname potravou pre vlkov alebo ak Niekto nepripraví ďalší sabotážny plán. Ten Niekto však takmer celý deň bez slova sedel medzi zmutovaným chmeľom, takže zrejme nič vážne nehrozí. Očakávame, že za pár dní by sme mohli doraziť až do blízkosti zrúcaniny Draculovho hradu a snáď konečne vypátrať, prečo sem loď Riki Objaviteľ vôbec plávala. Uvidíme čo z toho nakoneic vylezie.
Ináč je všetko v poriadku, len Mirsoft chodí preventívne po palube s tyčou v ruke a zbytočne sa nenakláňa cez zábradlie v blízkosti Zollina. Naša loď pokojne pláva proti prúdu a len niektorí z nás sú nepokojní. Začuli sme totiž z diaľky zavíjať vlkov, čo zrejme nebude veľmi dobré znamenie...
Tu prednešok denník končí. Trápia vás nové otázky týkajúce sa návštevy zrúcaniny grófa Draculu alebo prítomnosti možného sabotéra na palube? Netušíte, prečo posádka lode Riki Objaviteľ zmenila zničoho nič smer? Lámete si hlavu, kedy konečne vyjdu na svetlo nejaké informácie o Drtičslavovi Vypařenom? Ak áno, potom nezabudnite čítať štvrtý diel Denníka redakcie Raven, ktorý uzrie svetlo sveta v budúcom čísle. Dovtedy to skúste nejako vydržať.
