Teda, cesta, priebeh a návrat z výstavy bol skutočne zaujímavý, preto vám ho rozpoviem pekne rad za radom. Takže poďme od začiatku:
U Mirsofta som sa mal zastaviť presne o sedem nula nula, ale keďže ja som človek značne šuchtavý, akosi sa to celé pretiahlo. Zrejme aj vďaka tomu, že minútu po odchode z domu začalo liať ako z krhly. Mirsoftov zvonček som stlačil asi o štvrť na osem. Náš šéfredaktor už nervózne prešľapoval z nohy na nohu, preto sa netreba čudovať, že môj návrh, aby sme sa ešte znova zastavili u mňa pre väčší dáždnik, bol zamietnutý. Možno aj z toho dôvodu, že už bolo o päť pol ôsmej a my sme vlastne ani nevedeli, kedy presne ide autobus do Brna. Preto sme sa dali do behu dolu kopcom na zastávku trolejbusu číslo 217. Mirsoft mal síce pravdu, že čím rýchlejšie tam budeme, tým menej zmokneme, avšak nebola to Priemer celkom pravda, nakoľko dážď šľahal zo všetkých strán. Trolejbus však skutočne prišiel, a tak sme sa doň napchali. Hneď na to sa mi zahmlili okuliare, takže orientácia typu Kde to vlastne sme? zostala dočasne iba na chiefovi Ravena. O trištvrte sme sa šťasní a zdraví vypotácali z MHD a utekali cez kaluže do budovy stanice. Tam nám oznámili, že autobus do Brna ide o sedem päťdesiat. Nasledoval ďalší beh, tentoraz smerom na nástupište číslo dva. Autobus sme našťastie stihli. Žiaľ, s prázdnymi sedadlami to už bolo horšie. Poviem vám, že dvojhodinové státie nás veľmi nelákalo. Nakoniec sme však predsa len sedeli. Po pätnástich minútach motania sa bratislavskými ulicami náš autobus zamieril na výpadovku a cesta sa začala...

Do Brna sme bez komplikácií dorazili za necelé dve hodiny. Naše kroky smerovali ihneď po vystúpení smerom k Výstavisku. Keďže sa nikomu z nás nechelo tlačiť v električke, zostali nám jedine vlastné nohy. Pol hodinky šľapania ešte nikoho nezabilo a my sme neboli žiadne výnimky. Horší bol však pohľad smerom k pokladniciam na mieste konania výstavy. Toľko ľudí hádam nechodilo ani na mítingy Veďvietektorejstrany. Už-už sme sa chceli postaviť do nikde nekončiaceho radu ľudí, keď náš pohľad padol na papier s nápisom: Len pre zahraničných návštevníkov. A keďže Slovensko je už vlastne zahraničie, vhupli sme do oveľa menšieho radu - pravdepodobne - zahraničných ľudí. Lístky stáli sedemdesiat korún (samozrejme českých, to je hádam jasné, nie?) a bol som zvedavý, čo za tieto peniaze uvidíme. Je snáď samozrejmé, že hneď na začiatku sme si to namierili do Game Hall a Internet Hall. Do cesty sa nám však postavil stánok Ministerstva vnútra ČR. Ministerstvo vnútra na POČÍTAČOVEJ výstave? To bolo potrebné preskúmať. A tak sa aj stalo. Vovnútri boli rozostavené počítače a policajti. Lenže títo policajti nič nestrážili. Práve naopak. Informovali, informovali a zase len informovali. Teda, ak mal o to niekto záujem. My teda rozhodne nie. Okrem toho zo všetkých stien na nás žiarili vysvetlivky, že kto to je pirát, kto je to hacker, lamer a podobne. Všade boli porozvešané grafy legálne a nelegálne zaobstaraných programov, prípadne zápisy z protokolov, ktoré mali zrejme za úlohu postrašiť potencionálnych lúpežníkov, ktorí sa plavia po mori a okrádajú lode (alebo toto nie je definícia počítačového piráta?). Okrem toho, každému z nás pricvakli na oblečenie veľký kolík na prádlo (?) s nápisom Nekradu Software. Najviac sa nám zapáčil prístroj postavený pri stene, ktorý údajne slúži na demoláciu nelegálnych kópií cédečiek, audiokaziet, videokaziet, dieskiet a iného zakázaného materiálu. Stroj funguje nasledovne: cez otvor v hornej časti prístroja vhodíte objekt určený na zlikvidovanie, ten sa niekde v útrobách zomelie na omrvinky a vy ich nakoniec vyberiete. Jednoduché však? To je zaujímavé, čo všetko nevymyslia...
Napriek tomu, že tento stánok bol celkom srandovný, pobrali sme sa rýchlo ďalej. Veď COME IN FUTURE bolo ešte ďaleko. Hľadali sme Game Hall ako Šerlok Holms bez lupy, až naraz... čo vidíme. Čudne sa pohupujúce hojdačky. Teda, tie hojdačky by možno ani neboli až také čudné, ako reklama, ktorou boli polepené. Pýtate sa aká? No predsa propagácia Wokien 98! Po miernom šoku, ktorý nám táto prečudesnosť spôsobila, sme prešli okolo besnejúceho človjeka na bicykli... safra, ako sa volá to... no veď viete! Hento tamto, čo tam ten cyklista, či kto to je, poskakuje hore-dolu po rôznych prekážkach... do kelu, ja si tuším nespomeniem. No nevadí. Snáď ste pochopili koho som myslel.
Potom sme zbadali Game Hall, vošli dnu a začalo peklo. Hala sa snáď ani nedala nazvať halou, pretože jej veľkosť by som skôr vyjadril slovom malosť (hm, to bol zaujímavý rečnícky obrat - pozn. Rýpal obecný). Vnútri bola hlava na hlave, teplota pravdepodobne dosahovala štyridsať stupňov a klimatizácia - ak tam vôbec nejaká bola - nestíhala. V jednom rohu hulákali do mikrofónu členovia redakcie Level, v druhom zase Score. Ich program sa nám ani nepodarilo zachytiť, nakoľko situácia v "hale" bola skutočne kritická. Lenže nás zaujalo niečo celkom iné. Predovšetkým to bol predaj nového českého herného časopisu GameStar, ktorý založila bývala redakcia Score. Teraz však nebudem rozoberať jeho kvality a zápory, tie sa dozviete v recenzii na české herné časopisy. Okrem toho sa tu dali výhodne nakúpiť čísla CD Magu Klan, Excalibur, taktiež nový návodový časopis Joystick. Radosť z tabuľky s nápisom Výpredaj v stánku JRC nám veľmi rýchlo pokazilo zistenie, o aké hry ide. Radšej to nebudem komentovať.
Kde-tu boli rozostavené počítače, na ktorých si bolo možné odskúšať niektorú z nových hier, ako napríklad Need For Speed 3, Dune 2000, dokonca aj Tomb Raider 3.
Halu sme opúšťali s dobrým pocitom. Po prvé, naše pľúca sa mohli konečne zásobiť kyslíkom a po druhé, v taške nám trónilo niekoľko cenných časopisov. Naše ďalšie kroky smerovali do Internet Hall. Po príchode a následom zistení, že "ten pozdrav z Invexu na Web Fórum asi nehodíme", pretože Internet Hall bola len o niečo menej plná, než Game Hall, sme rezignovali. DVD Hall bola síce pekná, ale nič nás nejak extra zvlášť nezaujalo. To isté platí aj o stánkoch s hardvérom. Všade iba samá nuda. Práve z toho dôvodu sme nakoniec zamierili k východu a začali hľadať reštauráciu. Po mnohých neúspešných pokusoch sa to podarilo a naša dvojčlenná posádka zakotvila v istom, podivínmi (mierne povedané...) obsluhovanom reštauračnom zariadení.
Na stanici nám mierne zamrzol úsmev pri pohľade na odchod najbližšieho autobusu do Bratislavy. Tie dve hodiny sme už nejako pretrpeli v spoločnosti ukrajinských turistov na nástupišti a o šestnásť nula nula náš autobus zamieril smerom na východ.
V Bratislave nás opäť privítal lejak, ale koho to trápilo. Hlavne, že sa naša výprava skončila. Kriticky povedané, tento Invex ma takmer ničím neprekvapil. Viac menej to bola iba nuda. Od výstavy takejto veľkosti som teda rozhodne očakával viac. Časopisy však máme, najesť sme sa najedli, na Morave pobudli, našich českých susedov sme navštívili... takže aspoň niečo z toho máme. Ale v každom prípade toho bolo málo. Nepomôžem si.

NÁZOV VÝSTAVY	INVEX' 98
MIESTO KOANIA	Brnenské výstavisko
ZHRNUTIE	Viac menej sklamanie. Škoda.

6/10

MIRSOFT:

Tak, ešte môj skromný názor, ktorý sa v tom číselku bude plne zhodovať s číselkom Ondrewovým. Invex nebol tento rok zlý, hneď na začiatku ma skutočne potešilo, že zahraniční návštevníci nemuseli čakať v siahodlhých radách na lístky. Toto veľmi sypatické gesto by si mohli uvedomiť hlavne naši, ktorí sa väčšinou, práve naopak, zahraničným návštevníkom snažia dobrý pocit čo najviac skomplikovať. Čo do rozlohy a veľkosti sa Invex s takým Cofaxom nedá porovnávať a kľudne sa dokáže pretekať napríklad aj s hannoverským CeBitom. Má s ním spoločnú hlavne jednu vec - za celý deň sa proste nedá prejsť (a aj počas tých troch dní trvania výstavy by ste skutočne mali čo robiť). Avšak bohužiaľ, kvantita väčšinou ďaleko predbieha kvalitu a akciechtivého človeka nenadchne milión monitorov s bežiacimi Windowsami a pri nich stojacím týpkom, ktorý vás začne obšťastňovať kopou informácií hneď ako sa pri ňom pristavíte (a vy sa budete pre zmenu rovnako dôležito tváriť, že ho počúvate). Preto najzaujímavejšie sú práve stánky zábavy a hier, kde to "fičí". Bohužiaľ, to si na Invexe zďaleka neuvedomujú, pretože herná hala je iba zrnko v tom celom mori, kde je jednoznačne najviac ľudí a najhorší vzduch. Súťaže by boli naozaj zaujímavé, keby tam bolo dvakrát menej ľudí a v hale dvakrát nižšia teplota. Takto bohužiaľ môžeme iba závistlivo hľadieť na ozajstné herné výstavy ako ECTS alebo E3, od ktorých sa Invex ešte má čo učiť... Osobne ma ináč dosť sklamali ceny hier, úprimne povedané, zľavy na hry zďaleka neboli tak dobré ako napríklad minulý rok. A keďže to ostatné zostalo v podstate nezmenené (akurát osadenstvo predvádzajúcich sa redaktorov niektorých časopisov), odchádzal som s konštatovaním, že minuloročný Invex sa mi páčil viac.