HIT LIST

---

BRÁNY ČASŤ PRVÁ

V živote (skoro) každého človeka sú neraz obdobia, keď sa jednoducho MUSÍ zamyslieť nad dianím vôkol seba. Toť včera som napríklad rozjímal nad našou neodľúčiteľnou ľudskou tuposťou neprestajne nás nútiacou všetko škatuľkovať, triediť, analyzovať, porovnávať... Uf. Akonáhle som vo svojich siahodlhých úvahách dospel k záveru, o čo ľahšie by sa žilo vo svete, v ktorom by sa človečenstvo nesnažilo dňom i nocou napodobňovať "staré osvedčené", v ktorom by neexistovali žiadne umelecké smery, žiadne rpg, fps, tbs, rts, adv, att, skoro som sa... Nuž, skoro som sa od dojatia rozplakal.

Dnešný deň som bohužiaľ strávil s trochu menej príjemnými myšlienkami (i keď priamo nadväzujúcimi na tie včerajšie). Pôvodne som sa chcel (konečne) pustiť do recenzie na Brány Skeldalu, nový český dungeon z dielne NapoleoNa (Colony 28), no všetka snaha sa skončila hneď na začiatku: Pri názve. Trapas, hm. Tak dopadne každý nadržaný amatér, ktorý si pri hraní nerobí poznámky. A samozrejme hru (aj s krabicou) vráti Mirsoftovi skôr, ako stihne nagrabovať obrázky - V domienke, že všetko dôležité (príbeh, obkecy a zrejme aj skrínšoty) nájde v manuáli...
Nuž čo. Stalo sa. Po dni strávenom sebaspytovaním by sa však pomaly aj patrilo hodiť do stroja zopár ničnehovoriacich myšlienok - Skôr, ako sa mi z mozgovice vyparia posledné spomienky. Príbeh samozrejme vynecháme; jednak si ho nepamatám, druhak je oničom (Niekto očakáva príchod strašného Zla, preto si vás - bandu troch dobrodruhov - tak trochu pričaruje a nehľadiac na váš názor vás poverí... ále, veď vy to poznáte), onak sa skoro vôbec nevyvíja a jeho jadro nájdete na zadnej strane krabice. Tfuj. Oproti nemu je dokonca aj jeho máličko otrepaný menovec Baldur's Gate unikátom vymikajúcim sa z nekonečného radu TSR klišé.

Samotná hra sa vezie v šľapajách "starých milovaných" dungeonov: Pohľad prvej postavy, pohyb poloplynulý, poloskackavý (ala Lands of Lore). Interakcia s prostredím ide k nule. Dialógy pripomínajú šesť rokov starú Blade of Destiny (ROA I) - Vojdete do domu, na obrazovke sa zjaví obrázok, kdesi pod ním je text. Občas (resp. väčšinou) vám hra dokonca dovolí si vybrať z niekoľkých odpovedí. Či nejako vplývajú na príbeh, nedajbože od nich závisí niečo ako vaša reputácia... Asi nie. Neoveroval som si to (aj bez toho som už mal Skeldala viac než dosť).
Charakteristika postáv, životaspráva, mágia - všetky tieto vnady ROLE PLAYING GAMIES sú v Skeldale mierne povedané hlboko pod dnešným priemerom. Žiadne skilly, žiadne špeciálne izé. NIČ, čo by sa ma nejako výraznejšie pokúsilo presvedčiť, že hrám RPG a nie nejaký AKČNÝ BRD. NIČ, len štyri vlastnosti (sila, umenie mágie, pohyblivosť, obratnosť), hlad, smäd, život, stamina, mana, útočné číslo, obranné číslo, počet pohybov za kolo, odolnosť voči živlom, ovládanie rôznych druhov zbraní a dosť. Vzhľadom na to, že patrím medzi tých úchylákov, ktorí sú schopní celý deň stráviť generovaním postavy, ktorí by s radosťou okamžite vymenili všetok "pôžitok" zo sekania za DETAILNE prešpekulovené vzostupy na vyššie úrovne, všemožné príjemné prekvapenia v podobe originálnych kúziel, či tajov skrytých v nových znalostiach svojich zverencov... A v neposlednej rade nesmieme zabudnúť ani na úlohy (questy) postavené nie na nekonečných sekaniciach, lež na hráčových rozhodnutiach, na jeho neodvratnom ÚSUDKU... Ehm. Vzhľadom na toto všetko ma Skeldal VEĽMI sklamal.

Ako ste už podľa mojich rečí isto sami zistili - Tak ako v každom staršom dungeone, i v Skeldale prevažnú časť hernej doby strávite súbojmi (a hádankami, resp. zákysmi, ale to sa neráta :) S dobrou vôľou by sme ich pravidlá mohli prirovnať k tým z Wizardry VII - Hráč najsamprv každému člobrdovi určí činnosť (sekanie, presun, kúzlenie, inventár a možno ešte dačo); keď sa mu všetko bude zdať v pohode, odklikne koniec kola, zúčastnení si hodia na iniciatívu a zvyšok je už len divadlo. Samozrejme akonáhle si týpkovia svoje odrúbu, rituál sa vracia späť na začiatok. Tak to už pri kolových hrách skrátka chodí... :)
Ak mám pravdu povedať, zo Skeldalovho systému som mal zo začiatku vcelku radosť. Je jednoduchý, svižný, sic trochu nedomyslený, lež bez zbytočných serepetičiek, bez neprehľadných menu, podmenu att. Faktom však bohužiaľ zostáva, že nech by boli pravidlá hoc aj vrcholom ľudskej tvorivosti, na nevalných kvalitách atmosféry a tudíž i hrateľnosti skoro nič nezmenia: Priehľadný (dopredu prerozprávaný) príbeh, nulová snaha o originalitu, klasická česká (školácka) grafika, prehnaná obtiažnosť... To všetko sú TAK rutinné chyby, že hre nepomôžu ni najlepšie pravidlá na svete. Nieto ešte bláboly nostalgikov.